Podmienky morálnej reštrukturalizácie

Právne predpisy konkurzného práva v Európe v poslednom období aktívne pristupujú k riešeniu ekonomickej situácie vytváraním právnych inštitútov, ktorých využitím môže dlžník predísť likvidačnému konkurzu.

Reštrukturalizačné konanie je pomerne zaujímavou avšak zložitou problematikou. Je to však inštitút, ktorý je úspešne využívaný nie len v krajinách Európskej únie, ale aj v USA.

Úpadok je negatívny jav, ktorý  je však v trhovom prostredí bežný, pričom ZKR poskytuje dve možnosti riešenia úpadku a to konkurz, ktorý predstavuje fyzický rozpredaj majetku úpadcu za účelom pomerného uspokojenia veriteľov úpadcu a reštrukturalizáciu, ktorá predstavuje ozdravný proces, ktorého cieľom je najmä pomerné a postupné uspokojenie pohľadávok prihlásených veriteľov za súčasného zachovania prevádzky podniku.

Právna úprava ukladá dlžníkom povinnosť predchádzať úpadku. Osoby, ktoré sú povinné viesť účtovníctvo majú osobitnú povinnosť sledovať stav svojho majetku a vývoj finančnej a obchodnej situácie tak, aby mohli včas zistiť hrozbu úpadku a prijať účinné opatrenia na jeho odvrátenie.

Hlavný prínos reštrukturalizácie ako formy riešenia úpadku dlžníka je v tom, že v rámci reštrukturalizácie nemusí dlžník v úpadku po povolení reštrukturalizácie svojím veriteľom splácať  staré záväzky a poskytuje sa mu dostatočný časový priestor na znovu naštartovanie svojho podnikania a jeho nastavenie tak, aby bol dlžník schopný po ukončení reštrukturalizácie  svojim veriteľom tieto záväzky v stanovenom pomere splatiť.  Reštrukturalizácia ako nový spôsob usporiadania majetkových pomerov dlžníka – právnickej osoby v úpadku je prípustná len tom prípade, ak na základe posudku reštrukturalizačného správcu je zrejmé, že v danom prípade je tu šanca na záchranu podniku dlžníka a súčasne reštrukturalizácia prinesie veriteľom dlžníka väčšie uspokojenie, ako by to bolo v rámci konkurzu, pričomreštrukturalizačný plán môže okrem odpustenia záväzkov, resp. odloženia doby ich splatnosti obsahovať aj napr. kapitalizáciu pohľadávok, t. j. výmenu záväzkov za akcie dlžníka a pod.

Pri reštrukturalizácií, ktorá je opakom konkurzu ide predovšetkým o zachovanie podniku dlžníka  preto, aby sa z činnosti podniku mohli tvoriť nové zisky, z ktorých budú veritelia dlžníka uspokojovaní. Práve títo veritelia by mali v reštrukturalizácií vidieť pozitívum, z dôvodu, že v reštrukturalizácií sa im má ponúknuť vyšší výnos, ako by dostali v prípade likvidačného konkurzu. Na druhej strane sa veritelia vzdávajú časti svojich pohľadávok, ktoré majú voči dlžníkovi, prípadne súhlasia s predĺžením lehoty splatnosti svojich pohľadávok, alebo oboje naraz.  Zákon tu však nie je striktný a reštrukturalizačný plán, ktorý predstavuje dispozitívny consenzus dlžníka a veriteľov môže stanoviť aj iný spôsob vyriešenia záväzkov dlžníka, čo predovšetkým závisí od povahy a možností daného podniku.

Zákon v podmienkach Slovenskej legislatívy umožňuje vstup do reštrukturalizačného konania, každému  podnikateľskému subjektu, ktorý splní podmienky stanovené v §  109 ZKR. Správca poverený vypracovaním reštrukturalizačného posudku môže teda odporučiť reštrukturalizáciu ak  dlžník je v úpadku, alebo mu úpadok hrozí, ak dlžník vykonáva podnikateľskú činnosť, to znamená, že ani v dôsledku hroziaceho alebo nastávajúceho úpadku podnikateľská činnosť nebola pozastavená Ďalšou podmienkou je že možno odôvodnene predpokladať, že počas aj po reštrukturalizácií bude zachovaná aspoň podstatná časť prevádzky podniku dlžníka a teda, že dlžník z podnikateľskej činnosti bude mať možnosť uspokojovať svojich veriteľov a poslednou najdôležitejšou podmienkou, ktorá  určuje smerovanie medzi konkurzom a reštrukturalizáciou je, že v prípade povolenia reštrukturalizácie možno odôvodnene predpokladať väčší rozsah uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade konkurzu.  Stanovenie rozsahu uspokojenia veriteľov vychádza z predpokladu hodnoty majetku a vyčíslenia predpokladaného uspokojenia veriteľov z tohto majetku v prípade konkurzu. Všetky uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne.

V priebehu roka 2009 sa dôsledky globálnej ekonomickej krízy prejavili vo všetkých oblastiach ekonomiky, pričom prepad svetového obchodu viedol k poklesu po výrobkoch a službách a neistota vyvolaná krízou spomalila ekonomické procesy formujúce ponuku. Tento vývoj vyústil do celosvetovej recesie. Nakoľko ekonomika v Slovenskej republike je výrazne otvorená, globálna ekonomická kríza spôsobila pokles dynamiky hospodárskeho rastu. Očakávaný hospodársky rast však nie je dostatočný na to, aby vyvolal zlepšenie situácie na trhu ani v súčasnej dobe.  Dôsledok časovej nadväznosti a špecifikácia trhu spôsobila, že práve v tomto období končí veľké množstvo  spoločností v konkurznom konaní alebo naopak spoločnosti žiadajú súdu o ozdravenie formou reštrukturalizácie.

Vzhľadom na náš prístup do Európske menovej únie (EMÚ) sa menová politika stáva vonkajším faktorom, nakoľko je ovplyvňovaná politikou Európskej Centrálnej Banky (ECB), Je vysoko pravdepodobné, že bude uskutočňovať expanzívnu menovú politiku založenú na znižovaní úrokových mier. Je otázne ako na tento jav zareagujú komerčné banky. Zo súčasného vývoja je zrejmé, že menová politika Európskej Centrálnej Banky nemusí zohľadňovať reálne potreby malej otvorenej ekonomiky typu Slovenska hlavne v krízovom období.

V medziročnom  porovnaní došlo k prepadu priemyslu na Slovensku až o 25%.V snahe zmierniť aj tieto dopady sa začal v poslednej dobe využívať inštitút reštrukturalizačného konania.  Aplikačná prax však ukázala, že v našich podmienkach tento inštitút  väčšine reštrukturalizovaným podnikom výrazne nepomohol, čo však bolo zapríčinené predovšetkým nedostatočnou odbornosťouči už reštrukturalizačného správcu, krízového manažmentu spoločnosti, alebo dokonca aj samotného súdu, ktorý vykonával nad takýmto konaním dohľad. Bolo to spôsobené predovšetkým skutočnosťou, že počas reštrukturalizačného konania nedošlo k odstráneniu chybných procesov a rozhodnutí, ktoré viedli k úpadkuspoločnosti a po pomerne krátkom čase sa podniky dostávali do rovnakej situácie.  Aj napriek skutočnosti, že reštrukturalizačné konanie je právny inštitút, ktorý sa striktne riadi zákonom, vyžaduje si značné odborné ekonomické znalosti nie len na strane správcu, ale aj na strane súdu, ktorý bez nich nie je schopný relevantne posúdiť navrhované opatrenia, čo v praxi spôsobuje jednak potvrdenie súdom nerealistických plánov, alebo naopak nepotvrdenie plánov opodstatnených.

Povolené reštrukturalizácie v roku 2014 zaznamenali svoj najvyšší počet. Bolo ich o 12 viac ako v roku 2010, ktorý bol doposiaľ v tomto smere rekordným. V roku 2014 bolo povolených 108 reštrukturalizácií právnickým osobám, jedna  občianskemu združeniu a štyri fyzickým osobám podnikateľom. Najviac reštrukturalizácií bolo povolených v priemysle, obchode a v stavebníctve.

Neopomenuteľnou skutočnosťou nie len pre spoločnosť v reštrukturalizácií, ale aj pre celé konkurenčné prostredie je, že  reštrukturalizácia poskytuje spoločnosti značnú konkurenčnú výhodu a to predovšetkým z dôvodu, že  dlhšie časové obdobie nemusí spoločnosť uhradiť svoje záväzky, ktoré jej vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania, čo by malo mať za následok nahromadenie určitého finančného kapitálu resp. rezervy a taktiež skutočnosť, že po reštrukturalizácií v prevažnej miere dochádza k odpusteniu časti záväzkov spoločnosti zo strany veriteľov. Tieto skutočnosti mnohí odborníci ako aj verejnosť vnímajú ako narušenie hospodárskej súťaže poskytnutím konkurenčnej výhody.  Na druhej strane si však treba uvedomiť, že by bolo chybou nechať podniky vyrovnávať sa s problémom samé, pokiaľ existuje reálna šanca na ich záchranu.  Predovšetkým pri veľkých podnikoch by dochádzalo obrovským stratám nie len na strate pracovných miest, ale aj na väčších  finančných stratách pre veriteľov, pretože reštrukturalizácia by mala vychádzať zo základného princípu, ktorým je vyššie uspokojenie veriteľov ako by bolo ich uspokojenie v prípade likvidačného konkurzu.

Aj samotná Európska komisia prijala niekoľko odporúčaní, ktoré majú zabezpečiť minimálne normy pri reštrukturalizácií veľkých podnikov, nakoľko rozdiely medzi krajinami a podnikmi otvárajú cestu sociálnemu dumpingu. V oblasti relevantnej pre zamestnanosť má Komisia aktuálne niekoľko iniciatív. V súčasnosti môžu členské krajiny zmierňovať niektoré dopady z reštrukturalizácie cez Európsky fond na prispôsobenie sa globalizácií a Európsky sociálny fond.

Každý sektor priemyslu má špecifické potreby  pri reštrukturalizácií a preto potrebuje špeciálny prístup. Práve z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby pri umožnení spoločnosti vstupu do reštrukturalizácie bola nie len zo strany manažmentu dlžníka, ale aj zo strany odbornosti správcu a súdu zabezpečená  eliminácia alebo odstránenie dôvodov, ktoré spôsobili úpadok dlžníka, predovšetkým preto, aby poskytnutie výhody vo forme reštrukturalizácie prinieslo nie len pre dlžníka, ale aj pre spoločnosť oveľa väčší efekt ako jeho konkurz.  Samotné členské štáty sú oveľa lepšie vybavené na riešenie takýchto situácií, práve z dôvodu špecifickosti potrieb a preto by mali byť prijímané zo strany samotných štátov také opatrenia, ktoré umožnia a zabezpečia podporu reštrukturalizáciám spoločnosti, bez toho aby dochádzalo k ich zneužívaniu.  Je dôležité si totiž uvedomiť, že pokiaľ významné podniky skončia v konkurze, okrem zvyšovania nezamestnanosti dochádza aj k podstatnému zhoršovaniu trhového prostredia, pretože mnohokrát dochádza k vysokým finančným stratám na strane veriteľov, čo práve im môže spôsobiť tzv. druhotnú platobnú neschopnosť a dochádza k efektu reťazenia, kedy krach jedného veľkého podniku spôsobí následný krach niekoľkých ďalších menších podnikov.

Legislatíva v Slovenskej republike  však doposiaľ nezabezpečila výkon vyváženého a transparentného spôsobu reštrukturalizácie, o čom svedčí predovšetkým skutočnosť o celkovom počte úspešne ukončených reštrukturalizácií či už po právnej, alebo aj formálnej stránke, ktorá  svedčí o ďalších schopnostiach fungovania podniku po ukončení právnej časti reštrukturalizácie.

Výrazný problém v slovenskej úprave je aj fakt, že do reštrukturalizačného konania môže vstúpiť akýkoľvek podnikateľský subjekt bez akýkoľvek obmedzení týkajúci sa veľkosti podniku vyjadrenej napríklad počtom zamestnancov alebo výškou obratu podniku. V tomto smere je slovenská právna úprava pozadu napríklad oproti českej právnej úprave, v zmysle ktorej reštrukturalizovať možno len podnik, ktorý dosiahol ročný obrat aspoň 50 000 000 Kč alebo zamestnáva aspoň 50 zamestnancov.  Toto obmedzenie sa však nepoužije pokiaľ dlžník predložil spoločne s insolvenčným návrhom alebo najneskôr do rozhodnutia o úpadku reštrukturalizačný plán, s ktorým súhlasila aspoň polovica zabezpečených veriteľov a aspoň polovica nezabezpečených veriteľov počítaná podľa výšky ich pohľadávok.  Takéto obmedzenie možno považovať za zabezpečenie väčšieho a transparentnejšieho priebehu reštrukturalizácie, nakoľko sa tým umožní reštrukturalizácia len podstatnejším podnikom z pohľadu zamestnanosti ako aj z pohľadu tržieb, alebo zapojením veriteľov do procesu reštrukturalizácie ešte pred jej samotným povolením naopak zabezpečí  väčšiu mieru podieľania sa samotného veriteľa na procese, ktorého výsledkom je v prevažnej miere odpustenie časti ich pohľadávok a teda finančná strata veriteľa.  V neposlednom rade takýto súhlas zo strany veriteľov daný vopred prejudikuje aj  budúce smerovanie reštrukturalizačného konania.

Autor: JUDr. Ing. Veronika Škodová

Share and Enjoy

  • Facebook
  • Twitter
  • Delicious
  • LinkedIn
  • StumbleUpon
  • Add to favorites
  • Email
  • RSS

Účtovníctvo a optimalizácia zisku u živnostníka

1.  Mohli by ste nám, prosím, stručne povedať, aké sú možnosti optimalizácie zisku u živnostníka?

Optimalizácie  zisku u živnostníka v prvom rade závisia od vládou stanovených zákonov. Ak máme hovoriť o zákonnej optimalizácii zisku u živnostníkov, musíme súčasne hovoriť aj o ich vzťahu s vládou, kde každý zo zúčastnených strán musí rešpektovať zodpovednosť a postavenie druhej strany. Vláda má vytvárať zákony a regulačné opatrenia a živnostníci, ako jedna skupina podnikateľského prostredia, musia dostať priestor aktívne sa podieľať na príprave týchto zákonov.

Zákonná optimalizácia zisku u živnostníka je teda v prvom rade limitovaná dodržiavaním zákonom stanovených noriem a to predovšetkým zákona o dani z príjmov. Legitímnou možnosťou optimalizácie zisku u živnostníka sú položky, ktoré znižujú základ dane. Medzi ne patria – nezdaniteľná časť na daňovníka, nezdaniteľná časť na manželku (manžela) a tzv. daňový bonus, ktorý nahradil roky zaužívanú tzv. odpočítateľnú položku na každé vyživované dieťa daňovníka, s ktorým žije v spoločnej domácnosti. Daňový bonus má však oproti klasickým odpočítateľným položkám tú výhodu, že ak má daňovník nulovú daň má nárok na získanie daňového bonusu. Uplatnenie nezdaniteľných častí na manželku (manžela) a uplatnenie daňového bonusu majú zákonom stanovené podmienky, za ktorých je ich možné si uplatniť.

Možno by na tomto mieste bolo vhodné podotknúť, že v roku 2011 sa zmenila výška nezdaniteľnej časti základu dane na daňovníka. Ak je základ dane daňovníka rovný alebo je nižší ako 18 538 € (táto suma predstavuje 100 násobok sumy platného životného minima, ktoré je stanovené na 185,38 €) je nezdaniteľnou časťou základu dane 3 559,30 €. V prípade, ak daňovník dosiahne vyšší základ dane ako 18 538 € je nezdaniteľnou časťou rozdiel medzi sumou 8 193,80 € (táto suma je vlastne 44,2 násobok sumy platného životného minima 185,38 €) a jednej štvrtiny základu dane daňovníka. V prípade ak je táto suma nižšia ako nula, nezdaniteľná časť základu dane ročne na daňovníka sa rovná nule.

Rok 2011 priniesol aj ďalšie zmeny, ktoré zúžili odpočítateľné položky. Kým zákon do 31.12.2010 umožňoval znížiť základ dane o ďalšie odpočítateľné položky a to príspevky na dôchodkové sporenie, finančné prostriedky na účelové poistenie a poistné na životné sporenie, novela zákona o dani z príjmov s účinnosťou od 01.01.2011 možnosť uplatniť tieto položky nepripúšťa.

2.  Podľa čoho by sa mal rozhodnúť, či je pre neho lepšie jednoduché, alebo podvojné účtovníctvo, alebo robiť ho   cez  paušál?

Ak by sme mali priestor a analyzovali by sme živnostníkov podľa ich predmetu  činnosti, určite by  v tomto pomyselnom rebríčku boli na prvom mieste drobní živnostníci, ktorí vykonávajú predovšetkým poľnohospodárske práce a práce, ktoré zákon o živnostenskom podnikaní klasifikuje ako  remeselné živnosti . Z tohto záveru jednoznačne vyplýva, že sú to ľudia, ktorí predovšetkým pracujú manuálne. A tu vstupuje do popredia aj psychologický moment, že človek, ktorí tvrdo drie (možno prisilné, ale rozhodne pravdivé konštatovanie) nemá priestor, ktorý si vyžaduje vedenie jednoduchého a už vôbec nie podvojného účtovníctva. Iste, že si ho môže dať robiť dodávateľským spôsobom a využiť služby účtovníkov a daňových poradcov,  prípadne si zakúpiť vlastný softvér, ale to týmto živnostníkom iba zvyšuje náklady, súčasne im však povinnosť minimálne zoraďovania  prvotnej účtovnej evidencie ostáva. Z toho potom jednoznačne vyplýva, že pre živnostníkov  je najjednoduchší paušál.

Je dôležité si však uvedomiť,  že voľba  spôsobu účtovania nie je celkom liberálna. Zákon o účtovníctve stanovuje  presne  pravidlá,  podľa ktorých sa má viesť jednoduché či podvojné účtovníctvo. Samostatne činné zárobkové osoby si môžu spôsob vedenia účtovníctva vybrať. Ale napr. právnická osoba zapísaná v obchodnom registri si vyberať nemôže, tá je povinná viesť podvojné účtovníctvo.  Ak sa napríklad samostatne činná zárobková osoba rozhodne, že svoje príjmy a výdavky bude preukazovať prostredníctvom jednoduchého účtovníctva, má okrem tej klasickej evidencie v zmysle zákona o účtovníctve aj iné jednoduchšie formy a to práve možnosť uplatnenia si paušálnych výdavkov alebo možnosť vedenia daňovej evidencie.

3.  Aké sú legálne formy optimalizácie účtovníctva?

Opäť  sme pri zákonných normách a pravidlách. Účtovné jednotky musia postupovať v zmysle zákona           o účtovníctve a k nim stanovených postupov účtovania. Legálnou formou optimalizácie účtovníctva je spôsob vedenia účtovníctva t.j. výber účtovnej sústavy. Pre optimalizáciu účtovníctva je podľa nášho názoru najvhodnejšie účtovať v sústave podvojného účtovníctva. Je nutné si uvedomiť základný rozdiel medzi vedením jednoduchého a podvojného účtovníctva.

Pokiaľ vedie účtovná jednotka jednoduché účtovníctvo do jej základu dane vstupuje rozdiel medzi fyzicky zinkasovanými príjmami a skutočne zaplatenými výdavkami v danom roku. Je úplne jedno, ktorého účtovného obdobia sa príjem alebo výdavok týka, podstatné je, že je prijatý alebo zaplatený v danom roku. V tomto prípade si legálne môže účtovná jednotka optimalizovať účtovníctvo napr. nakúpením materiálu alebo tovaru na sklad, prípadne nakúpením odpisovaného alebo neodpisovaného hmotného majetku. V prvom prípade ide o to, že podnikateľ (účtovná jednotka) si nakúpi tovar alebo materiál do zásoby pre potreby nasledujúceho roka, ale výdavok (náklad) si zaúčtuje v roku, v ktorom k platbe prišlo. V prípade majetku je tiež výhodné nakúpiť napr. počítač, kancelárske zariadenia a pod. v roku v ktorom k platbe fyzicky došlo, ale úžitky z neho je možné používať v ďalších zdaňovacích obdobiach. Pri odpisovanom majetku je optimalizácia účtovníctva závislá od odpisovej skupiny, do ktorej daný majetok bude zaradený a doba, po ktorú je možné uplatniť si jeho odpis. Ďalšou  legálnou možnosťou optimalizácie pri vedení jednoduchého účtovníctva je posunutie úhrady pohľadávky na začiatok nasledujúceho roka. Táto možnosť však vyžaduje ochotu obidvoch strán.

Podvojné účtovníctvo je stavané na princípoch predpisov a nie fyzickej úhrady. Toto je veľmi zjednodušené vysvetlenie. Odbornejšie by sme povedali, že v podvojnom účtovníctve  je základom dane rozdiel medzi výnosmi a nákladmi. Zákon o účtovníctve charakterizuje pojem „výnos“ ako „zvýšenie ekonomických úžitkov účtovnej jednotky v účtovnom období, ktoré sa dá spoľahlivo oceniť “. Podobné je to aj pri nákladoch. Je preto jedno, či účtovná jednotka zaplatila resp. bolo jej zaplatené, podstatné je či služby alebo tovar resp. iné plnenie bolo vyfakturované.  Optimalizácia pri podvojnom účtovníctve je vlastne založená na jeho základnom princípe. Ak nakúpim služby alebo  tovar v bežnom roku vzniká mi náklad v tom roku, v ktorom bol tovar a služby vyfakturované. Záväzok, ktorý mi však vznikol z fakturovaného tovaru alebo služby uhradím v roku nasledujúcom. Rovnako je to aj pri výnosoch. Ak predám tovar alebo službu v roku bežnom a mám napríklad dohodnutú zálohu je mojim zdaniteľným príjmom len časť peňažných prostriedkov, ktoré boli fakturované v roku bežnom. Do fakturovanie vykonám v roku nasledujúcom. Celkový výnos a daňová povinnosť z takejto príkladom uvedenej pohľadávky pôjde do roku nasledujúceho, pričom ale časť peňažných prostriedkov z prijatej zálohy zinkasujem už v roku bežnom.

Na záver dodávame, že či už účtovná jednotka vedie jednoduché alebo podvojné účtovníctvo, jeho optimalizácia je v a priori rovnaká. Daň sa u obidvoch foriem dá legálne optimalizovať predovšetkým „presúvaním“ príjmov a výdavkov (jednoduché účtovníctvo) alebo „presúvaním“ zdaniteľných výnosov a nákladov (podvojné účtovníctvo) z jedného roka do druhého.

4.  Existujú aj nelegálne formy optimalizácie účtovníctva? Ak áno, aké?

ð nelegálnych spôsobov optimalizácie účtovníctva a tým v konečnom dôsledku aj nelegálneho znižovania základu dane je, bohužiaľ omnoho viac ako spôsobov legálnych. Je to veľmi široká téma a nie sme si istí, či je vhodné vôbec  tieto formy uvádzať, nakoľko máme obavy,  či by tieto neposlúžili ako verejný návod na to,  ako krátiť dane. Ale možno stručne uvedieme, že aj v prípadoch nelegálnych foriem optimalizácie je viac metód, od tých primitívnych, ktoré sú často aj medializované a to je napríklad tzv. „vyrábanie faktúr“, nepoužívanie elektronických registračných pokladní,  vykonávanie podnikateľskej činnosti „na čierno“ t.j. bez akéhokoľvek oprávnenia,  až po tie vysoko sofistikované, ktoré sú už vykonávané formou karuselových podvodov, kde často „hráči“ v jednotlivých pozíciách sú najmä z iného členského štátu Európskej únie a ich činnosť je Trestným zákonom definovaná ako organizovaná trestná činnosť. Práve v tejto oblasti dochádza k rozsiahlym daňovým únikom.

Na záver by bolo možno vhodné uviesť, že prioritou  by mal byť boj proti daňovým podvodom. Zainteresovanými stranami by mali byť prijaté také striktné opatrenia, aby došlo k znižovaniu daňových únikov. Žiadna ekonomika, žiaden štát, nedokáže celkom, tento nežiaduci fenomén odstrániť, to jednoducho nejde. Ale ak by sa podarilo nelegálne formy optimalizácie účtovníctva a tým aj daňové úniky aspoň o niečo znížiť nebolo by nutné prijímať také opatrenia, akými sú napríklad aj zníženie paušálnych výdavkov pre SZČO.

SKODA & SKODA s.r.o.

————————————————————————————————–

Článok bol uverejnený na objednávku Hospodárskych novín.

Share and Enjoy

  • Facebook
  • Twitter
  • Delicious
  • LinkedIn
  • StumbleUpon
  • Add to favorites
  • Email
  • RSS